Ideový rozbor diela


         
Autor v Tanci nad plačom využil stret dvoch odlišných svetov na skúmanie rôznych tém a úvah. Je zaujímavé pozorovať, akým spôsobom rozmýšľajú vznešené rokokové postavy z obrazov v porovnaní s rozmýšľaním moderného človeka (presnejšie s rozmýšľaním človeka z autorovej súčasnosti). Vznešení šľachtici z dôb dávno minulých sa síce vyjadrujú vzletne a často hovoria v krásnych metaforách, no ich názory sa v skutočnosti veľmi približujú k tým, ktoré zdieľa človek dvadsiateho storočia. A práve na tento fakt sa Peter Zvon snaží poukázať a síce – zmenili sa vôbec ľudia počas dlhých storočí?

    
MLADOSŤ A STAROBA

    

     Svet mladých a svet starých – to sú dva odlišné a večne spolu zápasiace tábory. Gróf Richard, človek predstavujúci svet starých, sa vo svojich úvahách často dotýka práve tohto problému. Svoj vek sa snaží nevnímať ako nevýhodu, práve naopak:
„Ach, vzácna pani, čo vek zahovárať?
Prečo sa dívať na vek ako na kliatbu?
Je krásny práve tak, ako je krásna mladosť,
len obsah sa mu iný musí dať.
 [Je mladosť samá láska, boj a víťazstvo.
Je sila, oheň, odvážnosť a smiech
A vek náš? Hádam mu to chýba,
 má ale inú krásu, inú nádheru.]“ (1) Starobu vníma ako synonymum múdrosti a mladosť skôr ako jej antonymum:
„Keď človek mladý je, nuž k plnej čaši vína
chce spoločnosť a ženy, žart a smiech.
Oj, mladosť moja! Korím sa tej hlúposti.
Teraz kebys’, mladosť, všetky vône mala,
ktorými rozvoniava svet,
už by som nemenil.
Ja viem, že v starobe až múdrosť prichádza,
neskoro pre život a prizavčasu pre smrť.“ (2)
Podobne mladosť vníma aj v súvislosti s mravnosťou:
„Mladosť a mravnosť! Oheň a voda skôr!
Mladosti krása veď v nemúdrosti je.“ (3)

     Na druhej strane, Richardov syn Alfréd predstavujúci svet mladosti, problém vníma úplne inak:
„Oj, vlasy šedivé, oj, strieborné vy hlavy,
jak sa tá farba vaša zneužíva.
Mať biele vlasy, staroby len znak,
veď rozum nemá sídlo vo vlasoch,
[a jedno mu, či tmavé sú, či biele.]“ (4)

     O pár storočí neskôr, generálny riaditeľ Kráľ, predstavujúci staršiu generáciu rovnako ako Richard, vyslovuje názor nie veľmi sa líšiaci od toho Richardovho: „Dnešná mládež je taká bezduchá, že keď je mladík s dievčinou osamote, aby zahnali nudu, musia sa bozkávať. Dnes bozkávanie patrí ku konverzácii.“ (5) „Ale vyzerá táto generácia. A len napred, napred! To by som jej už odpustil, že nemá nič v hlave. Ale keby si z toho aspoň nerobila [politický] program! My, pravda, sme už starí. A rozpadávajú sa nám krvinky. A keby len krvinky. Ale nervy! Nervy!“ (6)

      
Kráľova dcéra Adela, moderná mladá žena, si paradoxne starobu cení viac ako mladosť: „Tí starí páni sú takí milučkí a tak krásne vedia vravieť o láske. A nakoniec ju ani nechcú.
A vy mladí hovoriť o láske ani neviete, a hneď ju chcete.“ (7)  „Ach, vy ste básnik, milý gróf. Alfrédovi. Vidíte, to vedia dnes len starí. Vy mladí ste načisto bez formy.“ (8)

                                                                                                                                                 

                                                                                                                                                   11