Formálny rozbor diela

KOMPOZÍCIA

    
Tanec nad plačom je veselohra (novodobá komédia, obsahuje humor založený na žarte a situačnej komike, do pozornosti dáva väčšinou jednoduchého človeka dostávajúceho sa do smiešnych situácií bez vlastného pričinenia). Má neobvyklé členenie – tri obrazy s prológom a epilógom, nemá dejstvá, čo je veľmi zvláštne a jedinečné. Dej sa odohráva v krátkom časovom úseku na jednom mieste (kaštieľ). Vystupuje v nej relatívne veľa postáv. Päť častí, ktoré sú typické pre klasickú drámu, môžeme v Tanci nad plačom rozpoznať nasledovne: prológ – úvod/expozícia (šľachtici sa zhovárajú a rozhodnú sa ísť na svet); prvý obraz – zauzlenie/kolízia (šľachtici stretávajú rodinu Kráľovcov); druhý obraz – vyvrcholenie/kríza (debata medzi dvoma svetmi je v plnom prúde, šľachtici sú obvinení z krádeže); tretí obraz – rozuzlenie, obrat/peripetia (Peter im v altánku vysvetľuje, kto v skutočnosti je); epilóg – záver/katastrofa (šľachtici sa vracajú domov a Barnabáš spieva svoju pieseň). V klasickej dráme sú tieto časti väčšinou rozdelené do dejstiev.

     Hra je spočiatku rozdelená do dvoch dejových línií (starý svet a súčasnosť), ktoré sa napokon spoja, keď sa postavy stretnú. V závere je v popredí opäť starý svet.

     Hra je kompozične veľmi zaujímavá a jedinečná, lebo autor v nej dáva do konfrontácie dva odlišné a reálne nezlučiteľné svety, ktoré oddeľuje niekoľko storočí. Takýto stret využíva pri riešení rôznych tém, ktoré preto môžu byť podané veľmi originálne. Hra teda obsahuje výrazné prvky fikcie a nereálnosti, čím sa výrazne líši od klasickej drámy. V hre sú vsunuté piesne a básne, čo jej dodáva lyrický nádych.

    
JAZYK A ŠTÝL

     Zvon využil jazyk postáv na to, aby odlíšil medzi sebou dva svety a vyjadril kontrasty medzi nimi. Jazyk, ktorý používajú rokokové postavy, je vznešený, vzletný a často má lyrický nádych: „Či znáte, pani moja, sladkosť únavy?

               Či znáte, pani, sladkosť usínania?


               V tej chvíli ostatnej vy sama pocítite


               vôňu, ktorou sa slnce lúči s dňom.


               Je večer v živote, a počuť zvony v poliach


               a rosa pomaly a tíško padá k nohám vám.


              Kvety vám voňajú – cítite, pani, mladosť!


              Vták pieseň dospieva – ach láska ľúbezná


              a ticho nastáva pre unavený deň.“ (43)

„Ba v mene lásky všeličo sa robí,
a nie je každá láska poctivá.
Je často iba malou zlatou skrinkou,
čo na povrchu diamantmi hrá,
však vnútri skrýva more ťažkých sĺz.
A tento malý, zlatý pohár vína
prináša ilúzie, prináša rozprávky
o svete tajomnom, kde nikto neplače.
V tom mojom pohári, v tom nenarieka hlad,
v tom mojom pohári spieva si celý svet.
Oj, víno, víno, boh ti nebo daj!“ (44)
Šľachtici rozprávajú vo veršoch, vyjadrujú sa v metaforách (…malou zlatou skrinkou, čo na povrchu diamantmi hrá, však vnútri skrýva more ťažkých sĺz.),v ich reči sa vyskytuje inverzia (… padá k nohám vám), personifikácia (sa slnce lúči s dňom), rečnícke otázky(Či znáte, pani, sladkosť usínania?), zvolania(Oj, víno, víno, boh ti nebo daj!) a mnohé epitetá (ťažkých, malou ,unavený).

                                                                                                                                                   20

   

      Postavy z novej doby sa vyjadrujú bežnou hovorovou rečou, úsečne, až priam „telegraficky“, často používajú slang: „…ja som podal na krídlo, to krátkym špurtom k rohovej zástavke, potom center, ja si to v šestnástke štopnem, obídem beka a potom strelím… Brankár urobí robinzonádu – ale kde – viedli sme 1:0. Čo vy na to?“ (45)                            
Peter ide s Adelou pomaly do tanečnej dvorany: Kto je to ten Martin?
Adela: – hm – právnik.
Peter otrávene: Ojojoj!
                                                                                                               

Adela: Čo máš proti nim?
Peter: Požičiavajú iba na zmenku.
                                                                                            

Adela: – hm – a tá tvoja?
                                                                                                         

Peter: …kríva.
                                                                                                                            

Adela: Sústrasť.
Peter vo dverách: Cigaretu?
Adela: No…
Peter podáva jej cigaretu a zapaľuje: Peniaze?
                                                                                        

Adela: Nemám.
Peter: Nedá sa nič robiť.“ (46)
V reči súčasných postáv sú použité jednoduché vety a neukončené výpovede (apoziopézy).

     Zaujímavé na autorovom štýle je aj to, že do hry vsunul básne a piesne. Tie vdychujú hre lyrický rozmer. Postavy z minulosti napríklad spievajú už citovanú pieseň o víne, Barnabáš zasa v závere spieva svoju pieseň nesúcu posolstvo. Básne zo sveta súčasných postáv sa od spomínaných piesní líšia. Môžeme v nich nájsť typické prvky modernej poézie, ako napríklad v básni prednesenej básnikom: „Čierny kôň rozrýva vesmír ružový,

                                                     iskrami kopýt hviezdy zažíha,


                                                     ty nie si, a predsa si,


                                                     ó, dúha krvi plná, spíš?

 

                                                    Je ticho už na tvrdom ostrí nožov,


                                                    plač Apokalypsy sa vpíja do mrakov,


                                                    kam ísť máš, chodec beznohý?


                                                    Tá biela ruža kašle kvapky krvi


                                                    a oblaky sú choré šarlachom,


                                                    ó, dúha krvi plná, spíš?

 

                                                     Kráčaš tmou noci, ty deň,


                                                     za tebou smiech len mŕtvol žijúcich.


                                                    Ty, svetlo, si im tmou –


                                                     im oči zatvoril vlastný kus rozumu.


                                                     V lejaku smiechu porodil si slnce

-teplá krv tvoja tečie im do mozgov –
Ten vzal si im a daroval im husle.
Ó, dúha krvi plná, spíš?
 
Na mŕtvej lúke chodia živé nohy,
po larvách húseníc prichádza génius.
Buď požehnaný, majster!
Učeň tvoj skromný očakáva ťa.“ (47)
Téma básne zo súčasnosti je oveľa vážnejšia než slávnostné spevy šľachticov o víne. Nálada
   je tu pesimistická a o básni je ťažké presne povedať, čo v nej chcel autor vyjadriť. Aj skôr citovaná „Óda na súčasnosť“ sa líši od vznešených spevov rokokových postáv. Oslavuje síce súčasného človeka, ale úplne inak, ako oslavuje pieseň šľachticov víno. Óde tiež chýba veselá atmosféra, lebo ako som už spomínala v ideovom rozbore, v konečnom dôsledku vyznieva ironicky. Autor teda využil aj poéziu na to, aby oba svety postavil do kontrastu.    21

   

      Autor využil rôzne spôsoby, ako dosiahnuť v diele komickosť. Použil aj situačnú komiku, napríklad v scéne, v ktorej sa Barnabáš zľakol rádia: Barnabáš robil všetko, čo od prvého slova počul z rádia, teda zastaví sa, kľaká si, modlí sa, plazí sa po zemi atď. Keď dozneje ,pohľad tvoj’, zareve hrôzou, na čo sa zjaví Hieronym a postupne za ním Peter, Alfréd. Nájdu Barnabáša kľačiaceho naprostriedku scény, strapatého, šialeného od hrôzy, s rukami vysoko zopnutými.“ (48)Tu hrajú dôležitú úlohu scénické poznámky.
                                                 

     Veľmi komicky vyznieva, keď sa do priamej konfrontácie dostanú starý a nový svet:
Gróf Richard: Ó, sila vznešenosti! Sila modrej krvi!

                         Keby aj slepý bol a nič by nevidel,                                                                  


                         zvuk stačil by mi vášho hlasu len,


                         by som sa sluhom vaším stal.                                                                         

   Kráľová: Ale, choďte, vy prepínate!“ (49)                                                                         
Autor dosahuje komiku aj nedorozumeniami medzi jednotlivými postavami: Kráľ: Aké stopy?
Hieronym: Ľudské stopy.
Kráľ: No dobre, ale aké?
Hieronym: No ľudské predsa!
Kráľ utiera si pot: To je neuveriteľné, ako sa s nikým neviem dorozumieť. Koľko je tam tých stôp?
Hieronym: Veľa.
Kráľ: Aha!
Hieronym: Tri mužské a jedna ženská.
Kráľ: Teda štyri stopy.
Hieronym: Nie, veľa.
Kráľ: Doparoma, veď ste práve povedali, že sú tam tri mužské a jedna ženská.
Hieronym: No áno, veľa stôp od troch mužov a jednej ženy.“ (50)
Autor používa aj gradáciu opakovaním určitého vtipu, aby v pravej chvíli komickosť vyvrcholila:
Markíza Silvia: Niekto ide, pst!
Barnabáš: N-n-n-n-
Gróf Richard: Viem čo chceš povedať .Netreba toľko slov!
Peter: Pst, do čerta!
Všetci: Pst!
Peter: Počujete?
Všetci: Počujete?
Barnabáš: P-p-p-p-p-“ (51)
Trdlík: Vy ste niekoho volali. To si odpykáte. Priskočí k altánu. Je tam niekto?
Barnabáš: N-n-n-n-
Gróf Richard: Viem čo chceš povedať. Netreba toľko slov.“ (52)

     Zvon v hre aplikoval hyperbolizáciu. Prejavuje sa to hlavne v reči šľachticov. V skutočnosti totiž ľudia z rokokového obdobia určite nehovorili vo veršoch a tak vznešene ako Richard, Alfréd a Silvia. Ich pompa je zveličená, aby autor viac podtrhol rozdiel dôb. Rovnako je hyperbolizovaný aj Trdlík a Pysk – autor zvýrazňuje a zosmiešňuje ich zlé vlastnosti.

     V hre je dôležité aj dokreslenie či zvýraznenie atmosféry. Prejavuje sa to napríklad v hudbe, alebo keď hrmí a blýska sa počas rozhovoru, v ktorom Peter vysvetľuje, že nie je kráľom: Gróf Alfréd bez pohnutia: Ste, pravda, šľachtic.
Peter: To, pravda, nie.
Blesk a hrom.“ (53)

     Autor využil v diele aj symboliku mien. Trdlík je vlastne „trdlo“, lebo je neschopný a koná nelogicky. Pysk sa zasa zalieča ľuďom svojimi rečami (stále používa svoj „pysk“). Aj samotný názov diela je určitým symbolom (prehliadanie skutočných hodnôt, múdrosti) a do posledného momentu divák či čitateľ netušia, čo vyjadruje.                                                    22                                                                                            

  
   Na Tanci nad plačom je zvláštne, že hoci je to veselohra, v jej závere, keď spieva Barnabáš, sa nálada diela prudko mení. Táto zmena prichádza nečakane a do značnej miery ovplyvňuje celkový dojem z hry. Barnabáš môže byť v konečnom dôsledku považovaný za tragikomického hrdinu. Počas celej hry pôsobí komicky svojím koktaním, všetci sa mu vysmievajú, no pritom mu ubližujú a podceňujú jeho vnútro.