Vývoj slovenskej drámy v rokoch 1939-1945

September 10th, 2010

       V medzivojnovom období dramatická tvorba zaostávala za poéziou a prózou, lebo dráma bezpodmienečne potrebuje vhodné inštitucionálne podmienky a tie sa v tomto období len začali budovať. Bolo to spôsobené hlavne krízovými sociálnymi problémami. Mladí autori sa dráme venovali len sporadicky. Významnú úlohu mala v tom období pochopiteľne hlavne preložená zahraničná dramatika. Situácia sa začala zlepšovať až na prelome tridsiatych a štyridsiatych tokov.
    V období druhej svetovej vojny, kedy začal literárne pôsobiť aj Peter Zvon, sa udiali závažné zmeny aj vo vývine slovenskej drámy. Definitívne totiž zvíťazili novátorské úsilia. Pretvára sa tvorba Ivana Stodolu (Keď jubilant plače, Mravce a Svrčkovia) a začína zaujímať mladších režisérov. Jeho inscenácia Mravcov a svrčkou vyjadruje protifašistické stanovisko slovenskej divadelnej obce.

     Dozrieva a vrcholí aj dramatická tvorba Júliusa Bárča Ivana (Matka, Neznámy, Mastný hrniec). Najskôr sa presadil v Martine pri ochotníkoch a Slovenskom komornom divadle. Jeho hry sa ujímali v slovenskej divadelnej kultúre striedavo.

     Ďalší významný dramatici tohto obdobia sú aj Mária Rázusová-Martáková (Jánošík), J. Poničan (Štyria, Jánošík, Čistá hra), Peter Zvon (Tanec nad plačom), K. Bezek (Klietka), Š. Králik (Mozoľovci), J. R. Lipka (rozhlasové hry) a iní.

     Kvalitatívny vzostup slovenskej drámy nastal aj vďaka pôsobeniu špecializovanej divadelnej kritiky. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch sa kritike venoval len Andrej Mráz, no na konci tridsiatych rokov a začiatku štyridsiatych rokov pribudli Jozef Felix, Michal Chorváth, Juraj Valach (Peter Zvon) a z mladších Rudolf Mrlian a Zoltán Rampák.